Poét Andrej

Ked večer parlament žiaril dosť jasne,
Kapitan vystúpil v debate hlasne.
„Ako ináč vám to mám povedať,
ako som vám to povedal?“ Začal hneď kapitán, ako vždy mudrovať.

Rozprava zamĺkla, stlmil sa huriav,
keď Danko spustil svoj povestný prejav.
„Ja si to užívam, ja sa cítim dobre,“
Už rozumu diváka o milosť žobre.

Kázal on ďalej, slová z úst prúdili,
no zmysel; logiku, ako vždy stratili.
„Vláda nestojí a nepadá,
na žiadnom ministrovi ani kocesionárskom poplatkovi!“

A keď sa snem snažil chápať viac jeho reč,
zdraví um už dávno, odtiahol preč.
„Zodpovednosť politikov je prehltávať,“
Danko sa odhodlal, že prejav nesmie vzdať.

„Dnes zoberiete svoju výplatnú pásku, tak zo 700 euro,
ešte 500 ide štátu, 500 vám ide v čistého,
ako som minule ukazoval.“
Cez slzy smiech v pléne, už hlasne vybuchoval.

No majster prejavu ľahko sa nevzdáva,
vie on, že pravdu má, múdrosť rád rozdáva.
„Orgány v činnom trestaní ho posúdia,“
slová mu na ceste k jazyku zablúdia.

„Ja soms, ja vôbec, ja naozaj Tótha
akože absolútne vôbec, hej?“
Zaznelo rozhodne vie čo „Chskym?“ chcel,
odhodlaním sa rétor vzrušene chvel.

Víťazný kapitán, hrdo a rázne,
opilecké reči zmena sa v básne.
Tak teda pravdu mal, so cťou tam stál,
„Ja si tú hodnosť zaslúžim!“ Bozk hviezde dal.