Prekvapuje Vás, koľko Slovákov dnes zostáva voči vojne na Ukrajine ľahostajnými?

Som z toho hlavne smutný. Ľahostajnosť nie je dobrá vlastnosť človeka, je to morálna rakovina. Áno, môžeme zostať ľahostajní, ale človeku sa to niekedy vráti, nielen v zmysle spoločenskej komunity, ale aj seba samého. A našu ľahostajnosť vítajú tí, ktorí majú svoje záujmy, tí sa z nej dokonca tešia a využijú ju pre svoje ciele.

Na atmosfére spoločnosti, na tom, čo v nej prebieha, sa podieľa každý z nás. Troška mi to pripomenulo debaty okolo futbalistov Slovana, ktorí odohrali priateľský zápas s ruským klubom. Odznelo v nich, že predsa šport nie je o politike, že športovcov sa vojna netýka, oni s ňou nič nemajú. Naozaj nie? No dobre, takže športovci sú mimo politiky. To isté by ale mohli tvrdiť aj umelci. Rovnako ľudia vo fabrikách môžu povedať, čo my máme s vojnou na Ukrajine, my za ňu nemôžeme. A napokon to urobia všetci

Ale z týchto jednotlivých postojov sa tvorí celospoločenský postoj a každý do neho prispeje tým svojím podielom. Vraví sa, že tam, kde sú všetci ticho, zlo zvíťazí. Osobný postoj k agresivite je zásadná otázka pre každého človeka a mal by ho v tej správnej chvíli vyjadriť – nesúhlasím s vojnou, nie je správne, aby silnejší presadzoval svoju vôľu voči slabšiemu násilím, zbraňami a zabíjaním. Ak to urobí aj športovec, aj hudobník, aj pracovník vo fabrike, aj predavačka za pokladňou, vytvárajú sa tým minimálne morálne bariéry proti vojne.